2053, Juraj a Viťo - Motýle

Autor: Boris Gomolčák | 10.2.2020 o 20:07 | (upravené 11.2.2020 o 7:52) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  35x

Diskusia dvoch disidentov v spoločnej cele odkrýva bizarné obrazy Európy v roku 2054. Sveta, kde sa všetkým všetko vymklo spod kontroly.    ♫ Písal som pri: Atticus Ross - The Book of Eli

V noci som sa zobudil na tichý vzlyk. Išiel z postele rovno nado mnou. Žeby obeť októbrovej razie na tínedžerov? Ale prečo ho dali do mojej cely? To už fakt nikde inde nemajú miesto?

Alebo žeby to bol nejaký ľahší prípad?

Chlapec neustále narieka a ja sa na posteli prehadzujem sprava do ľava. Ožarovaný tým iritujúcim bezpečnostným svetlom nad celou oproti, ukazujúcim východ sa cítim ako potkania fašírka na dvorčeku Brnenskej Gumárne.

Keď som sem prišiel, tú najhoršiu celu mali pre mňa dopredu pripravenú. Riaditeľ sa mi s tým sám, s nenápadne víťazoslávnym úškrnom pochválil. Tú najhoršiu v medziach humánnosti, samozrejme. Všetko sa vždy deje v záujme tej najväčšej humánnosti. Jednu výhodu to ale predsa len má. Pod svetlom tej odpornej zelenej veci, ktorú by som roztrieskal aj vlastnou hlavou, keby som mohol, budem môcť vidieť, kto to nadomnou už asi hodinu tak žalostne kvíli. Možno ho sem dali preto, aby sa im niekedy nad ránom pri výmene stráží mohli pokaziť všetky kamery a ploštice a aby ma v záujme čo najväčšej humánnosti mohli odprevadiť z tohoto sveta. V tom prípade by som mal na ten moment vyčkať a v záujme čo najväčšej humánnosti mu práve vtedy zakrútiť krkom.

Chvíľku potom, čo hlas stíchne, opatrne sa vyšplhám po rebríku a zaostrím zrak na tú tvár. Aj v takomto šere mi je okamžite jasné, že tento chlapec by neublížil ani muche. Čo by muche. Tento by neublížil ani bielemu heterosexuálnemu kresťanovi.

“Hej, mladý!”

Chalan rozlepí slzami sčervenané oči a vrhne na mňa vydesený pohľad.

“Co je? Co chcete?”

“Za čo si tu?

“Já nevím. Opravdu. Vůbec netuším”

“To netuší nikto. Ale čo ti povedali oni?”

“Nejaký sympatizovaní s hnutími, nebo...”

“Sympatizovanie s hnutiami potláčajúcimi základné ľudské práva a slobody?”

“Jo, neco takovýho.”

“To je všetko? "

“Jěště tam bylo krácení daní, porušení autorskýho práva, používání anonymních platebních metod a porušení…

“... Zásad ochrany osobných údajov?”

"Jo, přesne to."

"Okej. Sory, že som ťa zobudil."

S kľudným srdcom zleziem dolu z rebríka, prekryjem si oči handrou a spím ďalej. Ale mladému evidentne moc do spánku nie je.

"Dostal jsem dvacet let."

Ozve sa z postele nado mnou. Tento chlapec je ukážkový príklad toho, ako sa to má robiť. Teda, ukážkový pre všetkých adeptov na zamestnanie v Euroatlantickej Bezpečnostnej Agentúre. Každú hrozbu je treba odstrániť ešte v zárodku. Nie je to nič zložité, ak viete dobre čítať dáta a máte správny timing.

"Chlapče, toto je hatecrimové detenčné stredisko. Je to basa s najvyššou ostrahou. Ty si fakt myslíš, že systém má na to, aby ťa tu živil dvadsať rokov za to, že si si doma sťahoval mp3ojky?"

Po chvíli sa chlapcova hlava znovu vystrčí von.

"To by si sa musel snažiť minimálne tak ako ja."

"A za co jste tu vy?"

"Rôzne. Neplnenie finančných záväzkov, marenie výkonu federálneho bezpečnostného programu, dezercia, služba v cudzej armáde, ideozločiny, prechovávanie nebezpečných látok, vlamačky, protištátna a teroristická činnosť…"

S každým ďalším mojim vymenovaným deliktom sa chlapcova hlava zasúva zas hlbšie za rám postele.

"To jste všechno udělal?"

"Som vojak. Robím, čo je treba. A nevykaj mi, serieš ma s tým."

"Jasně pan… vlastně… jo kámo, to víš!”

Ohnúť moju kamennú grimasu sa už dnes podarí málokomu. Za to mladému patrí uznanie.

“Mně říkají Viťo!”

"Juraj. Nevstávaj, ruky si podáme ráno. Máš inak šťastie, že si v tejto cele. Väčšinou vás zvyknú párovať medzi sebou."

"Nás? Jak to myslíš "nás"? Já jsem přišel sám."

"To je možné, ale po príchode ťa mali priradiť k ostatným, čo sem pozvážali z celých Čiech aj z Nemecka. Mali by ťa spárovať s niekým z opačného konca krajiny, aby si si nevytvoril kontakty, dať ti podkožný čip ak ho už náhodou nemáš, zakáz opustiť miesto trvalého bydliska a si vybavený. Technicky vzato."

"Jak to, "místo trvalého bydlište?" To jako pojedu domů?“

"Jasné, že pôjdeš domov. Mesiac-dva a si vonku. Lenže to si nemal vedieť. Niekde sa stala chyba, alebo majú plno."

Už vidím ako kameň, čo mu padol zo srdca preráža metrovú vrstvu železobetónu pod nami a my unikáme cez kanalizačnú šachtu.

“Ten rozsudok, čo si dostal ti vymeral skript. Skript dokáže rozanalyzovať všetko, čo si kedy napísal do počítača, všetko, čo si kedy povedal v blízkosti svojho telefónu, keď si z neho zrovna nemal vybratú baterku a každý jeden dolár, čo sa ti kedy pripísal na účet, ale nevie ťa potrestať. Preto posielajú každý mesiac triedičov, ktorí každého posudzujú. To sú niečo ako poľní sudcovia.”

"To mně mělo celý jakože jenom postrašit? Nic víc?"

"Nič viac. Ale to úplne stačí. Toto je tvrdá basa. Kým by prišli triediči, bol by si takýto maličký. Už nikdy by si sa nepostavil na odpor ničomu.”

Teatrálne naňho vystrčím malíček a v jeho pohľade uvidím ešte viac otázok ako na začiatku. Ale teraz je rad na mne. 

“Čo si spravil?”

“To už jsem ti přece…”

“Nie, ešte si mi nič nepovedal. Na to, aby si ťa systém všimol musíš urobiť nejakú blbosť.”

“Já spravil v poslední době celkem hodně blbostí. Težko říci, která z nich mně sem dostala.”

“Tak ťa za niektorú z nich asi niekto udal.”

“To je možný. Asi před třemi dny jsěm potkal jednoho slovenskýho houmlesáka. Takovýho z těch veteránů, co choděj s těmi trakařami plnými harampádí. Měl tam takovou maskáčovou bundu, co se mi celkem líbila a řekl mi, že dostanu poloviční slevu, když mu zaplatím Kyselinou.”

“Ty si na ulici vytiahol platobný terminál na ACD a kúpil si si uniformu.”

“Jo, měla i průstřel. Bylo to docela kúlový.”

“A ešte k tomu bola z nejakej krajiny Piliera predpokladám.”

“Přesně. Hned tři blbosti najednou. Jenom, že to o tý vlajce jsem zjistil až později, když ke mně vtrhla policie. To, že je zákázáno nosit Pilíř, to vím, ale kdo má znát všechny ty vlajky?...”

Tento režim vyhlásil pred rokmi tragikomickú vojnu symbolom. Vyvrcholilo to po vzniku Piliera v tridsiatom deviatom, kedy označili vlajky všetkých štátov od Poľska po Grécko za symboly nenávisti.

“... Navíc, Slovensko mělo přece úplně jinou vlajku, pokud si dobře pamatuji. Ne dvě ruce trhající řetězy.”

“Hej, zvykli sme tam mať dvojkríž. To bolo ešte za druhej republiky. Ale túto vlajku máme už dobrých desať rokov.”

“Jo, já vím, že mám mezery. Vždyť jsěm se to taky pokusil dohnat. Jenom že to byla další blbost.”

“Ty si si googlil Slovensko.”

“To víš. Nemusíš na mně takhle koukat, já vím, že mě to sleduje. Když se chci dovědět něco o východních zemích, nebo o historii, pořád mně to upozorňuje na sociální kredit. Tady stratíš sedm bodů, tady deset bodů… Už mně to prostě přestalo bavit, řekl jsěm si: “Seru na to!” a začal jsem si číst všechno o Slovensku. No a pak na mně vyskočili nejaký pop-up okna. Takový jako vyskakují, když verbujou do mládeži NSČ, jenom že tyhle byli od ty teroristický organizace, co je pořád ve zprávách.”

“Prasačí Prápor?”

“Jo, přesně!”

Teroristická organizácia. Dnes už sa nad tým len pousmejem. Médiá boli vždy dvojsečnou zbraňou tejto totality. Na jednej strane je jasný príbeh o klaďasoch a záporákoch, ktorý musí byť povedaný, oproti nemu však stojí ešte silnejšia nenažranosť vysokého manažmentu a túžba pešiačikov v teréne po sláve. Priemernosť ľudí, ktorí dnes majú monopol na zdeľovacie prostriedky je desivá, ale súčasne je aj achillovou pätou systému. Ten, kto pre senzáciu urobí všetko, sa môže ľahko stať Vašou hlasnou trúbou, hoci vás na smrť nenávidí.

Asi pred rokom u nás vznikla myšlienka používať kusy bravčového mäsa ako psychologickú zbraň. Názov “Prasačí Prápor” nám dali médiá po tom, čo z nás vyrobili obávaných, ale hlavne slávnych teroristov. Raz sme im z recesie podstrčili “leaked” video nášho prísne tajného iniciačného obradu s bravčovou krvou. Tento obrad sme si samozrejme vymysleli, keďže sme len obyčajný dobrovoľnícky zbor civilnej obrany. 

V momente sme boli vo všetkých novinách a pridalo sa k nám toľko českých chlapcov, že na hraniciach sa z lovca pomaly stáva lovený. Ešte pár mesiacov v tomto duchu a budeme môcť zasiahnuť nepriateľa na jeho vlastnom území. Potom možno bude konečne pokoj.

“Děsně jsem se lekl a chtěl jsem ty pop-up okna zavřít. Navíc to systém rozeznal a začal mi vyhrožovat ztrátou padesáti sociálních bodů. Při mým aktuálním skóre by to znamenalo, že bych se už nemohl přesouvat veřejní dopravou. Musím se ale přiznat, že mi těch pár vět opravdu promluvilo do duši a do školy to pěšky až tak daleko nemám, tak jsem na to nakonec klikl, že se jěště podívám na to verbovací video. Ne žeby jsem se chtěl stát teroristou, jen jsem byl děsně zvědavej, protože to, co tam říkali se úplne příčilo všemu, co jsem dosud slyšel v televizi, ale přesto to dávalo logiku, chápeš?.”

“Hej. Takže si sa stihol aspoň trošku povzdelávať, než ťa sem šupli.”

“Ne tak docela. Přešlo tak deset minut než se rozletěli dveře a dovnitř namašírovali tři federální vojáci. Jeden začal demolovat můj pokoj, další dva mě nadávali do sviní a tloukli mě na zemi až kým jsem neztratil vědomí.”

“Nie náhodou do bielych sviní?”

“Je to možný, já už nevím.”

“Nekecaj, to by si si pamätal.”

“Kromě toho, že mě zlomili dvě řebra si toho opravdu moc zásadního nepamatuji.”

“Boli čierni, alebo bieli?”

“Já nevím, co jsou to za blbý dotazy?”

“Máš pravdu, sú to blbé otázky. To, že prišli tak rýchlo, znamená, že už boli na ceste, keď si si sadal k počítaču.”

“To je možný.”

“Takže ťa určite niekto udal za ten kšeft.”

“Bylo to nedaleko školy a tam moc oblíbenej nejsem, takže je to docela pravděpodobný.”

“Koľko je Vás v triede bielych?”

“Jak to myslíš?”

“Akože bielej rasy.”

“Rasy přece neexistují! To bylo dokázáno již před třiceti lety. Jediný, kdo to ještě nepochopil, jsou...”

Chlapec pochopil, že práve narazil na nadávku na “n”, tú najhoršiu vo svojom slovníku a že sa ma ňou chystá nepriamo označiť. Znova nahodím svoju kamennú tvár, aby som ho trochu podusil. Celkom ma to baví. Na tejto samotke nemám často možnosť stretnúť človeka a už vôbec nie puberťáka. Chcel som si len vyskúšať, či sa uňho prejaví istý jav typický pre dnešných mladých ľudí. Takzvaná “rasová úzkosť” nastáva okamžite po začutí slova “rasa”, alebo pomenovaní niečiej farby kože. Niečo ako keby ste v stredoveku pred niekým vyslovili slovo “satan”.

“Kto? Kto ešte nepochopil, čo sa tu deje? Opýtam sa ťa inak. Koľkí v triede sú ti podobní? Stačí výzorovo. Pleť svetlá, mierne do ružova, rovnejšie a svetlejšie vlasy, môžu mať aj modré oči, menej chlpov na tvári... Určite si si takých všimol.”

“Jo. Jsou tam nejaký takový. Dva, nebo tři. Ale ti určite nejsou jako já. Vypadají jako já, ale jsou to monstra. Hlavně jeden z nich, přesne jak říkáš. Modrý oči, blond vlasy, nejvyšší, nejsilnejší, vůbec se neučí, chová se jak hovado a přesto má furt samý jedničky.”

 

Síce som nikdy Árijca zo skúmavky nestretol, ale chlapec má sudetský prízvuk a v tých krajoch by ich malo byť najviac, tak predpokladám, že sa jedná o tento prípad. Ich boom prišiel asi pred dvadsiatimi rokmi, spolu so šiestou, údajne už poslednou vlnou feminizmu. Vyznávačky tejto filozofie to dotiahli tak ďaleko, že odmietali mať vzťah s akýmikoľvek mužmi. Mnoho týchto žien zatúžilo na vrchole svojej kariéry po dieťati a tak siahli po jedinej možnosti - umelom oplodnení.

Vznikol z toho obrovský biznis. Za kvalitný genetický materiál boli tieto ženy ochotné zaplatiť celý svoj majetok. Na internete sa dali nájsť katalógy už narodených detí s bizarnými textami ako: “Chcete aby Vaše vysnívané dieťatko vyzeralo práve takto?”, alebo: “Malý Jamal začal rozprávať už v deviatich mesiacoch.” Katalógy neklamali. Deti mali skutočne obrovský genetický potenciál. Fyzický aj mentálny. Problém bol v tom, že bez otcovského vzoru a so 45 - 50 ročnými matkami za z týchto detí vykľuli malí psychopati a psychopatky. Najväčšou iróniou bolo, že ak sa žena nedajbože rozhodla pre mužského potomka, väčšinou pripomínal ten feministkami najopovrhovanejší archetyp alfasamca. Blonďáka s modrými očami a atletickou postavou.

“To je zaujímavé.”

“To tedy je. Navíc má již nějakou vůdčí pozici v mládeži NSČ, takže ho i všichni kluci poslouchaj. Všichni kromě mně, páč já tam vodmítl vstoupit.”

Tento chlapec sa mi začína páčiť. Nový Synové Česka sú polovojenská odnož Českej Anarchokomunistickej Strany. Sídli tu neďaleko, v bývalej brnenskej gumárni. Je to v podstate štátom tolerovaná, a pravdepodobne aj dotovaná teroristická organizácia, ktorá sa ale zároveň venuje vzdelávaniu, všeobecne prospešným aktivitám s mládežou a umocňovaniu “triednej identity”. Je to výnimočne účinný spôsob, ako verbovať “kanónenfutr”, ktorý potom posielajú na naše a na poľské hranice aj s Kalašnikmi, ktoré si tie decká tlačia sami doma vo svojich izbách.

“A prečo si tam nevstúpil?”

“Můj táta je nenáviděl. Před tím než ho odvedli na severný front sem mu musel slíbit, že se nikdy nestanu kolaborantem. Tehdy sem ani nevědel, co to slovo znamená, ale přísahal sem. Táta by pro mně nikdy nechtěl nic špatnýho.”

Zrazu sa predo mnou vynorilo toľko otázok, že ani neviem, ktorou začať. Obaja sme zaťali do živého. Kiež by môj otec tiež dostal severný front namiesto guľky. Kiež by dostal aspoň tú malú šancu, ktorú som pred rokmi dostal aj ja.

“Nerád hovoríš o otcovi čo?”

“Co já vím. Už je to pět let, co se neozval. A já ty tamní šance na přežití dobře znám. Myslím spíš na to, co jsi řekl o těch pár měsících. Když si vybavím, co mně čeká tady a co ve škole, až se vrátím, začínám uvažovat, že bych si ten pobyt možná i prodloužil. Hlavně teď, když se rozkřikne za co sem byl odsouzen.”

“Predĺžiť si pobyt za mrežami? To nie je problém. Zabrús si koniec zubnej kefky a zapichni nejakého spoluväzňa. Najlepšie cez oko. Alebo ponadávaj strážnemu do opíc.”

Obaja sa zasmejeme a tento neobvyklý zvuk po chvíli privolá strážneho mohutnej postavy.

“Vidíš, je tu, môžeš mu to povedať.”

Viťo skamenie, keď sa na neho strážnik na moment prísne zahľadí, ale po chvíli pochopí, že tento hromotĺk zrejme nevie v miestnom jazyku ani ceknúť.

“Na to já nejsem. Všechno co chci, je mít klid. Asi jsem po mámě. Můj táta byl rýpal. Pořád něco komentoval na internetu. Byl instalatér na volný noze, takže ho nemohli vyhodit z práce. Celý sídliště ho potřebovalo, takže když klesl pod mínus třista bodů sociálního kreditu a fízli mu zabavovali auto spřed domu, smál se jim, že teď ho alespoň lidi budou rozvážet. Já nemám takovou odvahu jako měl on, ale všichni vědí čí jsem syn. Nemohu tomu utéct. A když teď říkáš, že se nebudu moci pohnout z Ústí…”

“Musíš to vydržať. NSČ nebude mať dlhého trvania. Neboj sa.”

“Jak to můžeš vědět?”

“Viem to, ver mi.”

Ticho hľadíme jeden na druhého. Niečo je vo vzduchu. Doslova. Myslím, že cítim síru.

“Zlez dolu!”

Zakričím a bleskovo zaleziem pod posteľ. Viťo sa ani nestačí spamätať. Tlaková vlna prevrhne celú posteľ a vymrští ho na oproťajšiu stenu. Našťastie sa po chvíli pozbiera a naberie dych. Ja zatiaľ všetkými svojimi silami zodvihnem posteľ na pôvodné miesto a zaleziem späť pod ňu.

 

“Poď sem! Rýchlo!”

Viťo zalezie ku mne pod posteľ. Zelené svetlo zhasne. Konečne je v tejto diere úplná tma.

“Ak si ma prišiel zabiť, teraz máš na to možnosť.”

“Co to plácáš?”

Ozve sa ďalší výbuch. So zatajeným dychom počúvame, ako okolo nás dopadajú kusy betónového stropu. Jeden z nich schytala aj posteľ, ktorá na naše veľké šťastie zostala stáť.

“To byla nějaká atomovka, nebo co?”

“To by sa tá posteľ nad tebou už roztopila.”

Spoza rohu zachytíme náznak rýchlo kmitajúceho bieleho svetla a spoluväzni sa zrazu nejako zvláštne intenzívne rozkričia. Cez rinčanie hrncov a mreží a teraz už aj streľby z automatických zbraní stále jasnejšie preráža ich volanie po slobode. Podľa tupého, hrmotavého zvuku padajúceho tela tesne pri našej mreži usudzujem, že prvý to schytal strážnik.

“Co se to děje, doprdele?”

“Zdrhám odtiaľto. To sa deje.”

K našej cele sa priblíži svetlo čelovej lampy. Ten nos pod ňou by som spoznal aj na kilometer. Je to kamarát Sejmur z nášho Práporu.

“God kväll!” Pozdravím ho pre istotu večerným pozdravom zo severného frontu. Odpovie mi rovnako a to je to posledné čo počujeme, predtým ako začne kvíliť jeho flexibrúska. S Viťom nevieme, či si máme zapchať uši, alebo skôr zakryť oči pred všade naokolo lietajúcimi iskrami. Jeho prax z vlamačiek je evidentná. Dovnútra sa prepíli za niekoľko sekúnd a z vaku vytiahne moje dva najmilšie vercajky. Skalpel a skener podkožných čipov. V sekunde sa vyzlečiem až do slipov, ktoré si nechám na sebe so zbožným prianím, aby to tam nebolo.

“Asi prídeš o potné žľazy kámo!” Povie po chvíli, až mi čítačka zapípa rovno pod pazuchou.

“Nedívaj sa mladý!”

Mám čo robiť, aby som od bolesti neodpadol. Tí hajzli mi to tentoraz zastrčili riadne hlboko.

Viťo nepočúvne radu a celý čas sa na ten masaker pozerá. Po chvíli sa aj on začne vyzliekať.

“Čo to robíš prosímťa? Chceš fakt dostať tých dvadsať rokov?”

“Jdu s váma!”

“Prihlás sa, keď vychodíš základku. Makaj Ďuro, obliekaj sa. Zachvíľu sú tu federáli.”

“Oskenuj ho!”

Cez všetku svoju nezrelosť a naivitu si ma tento chlapec získal. Neviem, či má skutočnú odvahu, alebo je len taký blbý, ale ak ho tu necháme, nikdy to nezistíme. Sejmur na mňa vrhne jeden z tých svojich typických pekelných pohľadov.

“Len ho oskenuj! Ak bude niečo mať, necháme ho tu!”

Kým sa oblečiem a poťažkám si Sejmurovu novú polymérovú búchačku, Viťo so zavretými očami a tvárou skrivenou napätím čaká na rozsudok skeneru.

“Je čistý.”

“Fajn. Tak zdrháme nie?”

Viťo sa vykašle na šaty a rozbehne sa za nami iba v slipoch. Ako bežíme chodbou, všade okolo nás lietajú iskry a kvília brúsky. Z tej kakofónie rečí, ktoré počujem všade okolo seba usudzujem, že ide o celkom veľkú akciu. Sú tu Poliaci, Maďari, miestami dokonca počuť aj Francúzštinu. 

Ak toto prežijem, najviac zo všetkého sa teším na zajtrajšie titulky v správach. Tá najhoršia zberba z celej Európy sa dostala na slobodu. 

Pre niekoho hnisavý vred, ktorý práve praskol a čoskoro zaleje celé Brno, pre mňa kŕdeľ motýľov, ktoré práve vyliezli z kukiel a rozprestreli krídla na dlhý let.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Jakub Benko

Mazurek ma inšpiroval. Prešlo ma to v Osvienčime (odomykáme)

Videl som ho usmievať sa na kremačné pece.


Už ste čítali?