2054, Kristína a Ernesto – In Vitro (Časť III.)

Autor: Boris Gomolčák | 20.3.2020 o 16:16 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  35x

Kristína (45) a Ernesto (40) sú vyslúžilí humanitárni pracovníci, ktorí sa po výbuchu bomby na svojom brnenskom sídlisku dostávajú do víru nebezpečných udalostí.  

2054, Kristína a Ernesto – In Vitro

 

„Drahá, ty víš, že je to protizákonní. Bavili sme se o tom miliónkrát. Můžou tě za to i zastřelit.“

„Protizákonné je to, že je protizákonné opustiť túto posranú krajinu. Protizákonné je to, že ťa vyhodili z práce za to, že si pre nich riskoval život.

„Jo a taky spousta jiných věcí. Jako že jsem si pujčil služební vůz bez dovolení...

„Ukradol si ho.“

„ ...nebo to, že někdo odpálil špinavou bombu na našem sídlišti. Dvadcet tisíc lidí teď nemá kde bydlet Kristínko. Víš co by dali za tohle?“

Ernesto sa rozhliadne po miestnosti s plochou asi 3x4 metre, ktorá je teraz našim bytom a evidentne si uvedomí, že je jeho argument nie je až taký presvedčivý. Napriek tomu to nevzdáva.

„Koukni se kolik jich denne bouchá na bránu. A i ty, který sem vpustí, spí většinou na dvorku při ohni.“

„Aspoň im je teplejšie.“

Ernesto to vzdá. Podíde k oknu, ktoré je puknuté po celej dĺžke a zadíva sa smerom na Slnečné Stráne. Tento vznešený marketingom voňajúci názov z dôb minulých pomenuváva jednu z najväčších skládok odpadu v Európe. Áno Ernesto, viem, čo chceš povedať. Že túto miestnosť si Petr necháva pre špeciálnych hostí a my by sme si to mali vážiť. Namontoval na ňu dokonca aj funkčný zámok na kartu, aby bolo jasné, že tí, čo ju obývajú nie sú len takí obyčajní súdruhovia a z toho titulu zrejme ponechal aj bizarný slovenský nápis „šatňa majstrov“ na dverách.

V Brne dnes Slováci tvoria väčšinu obyvateľstva. To je tiež častý argument, ktorý Ernesto vyťahuje vždy, keď ja vytiahnem, že sa chcem vrátiť domov na Slovensko. Teraz je však nejako podozrivo dlho ticho.

„Možná mám řešení.“ Náhle sa na mňa otočí a ja už po dvanástich rokoch viem, že teraz príde jeden z jeho hviezdnych momentov.

„Moje matka...“

„Čo? Chceš sa dať zatvoriť ku nej do sanatória?“

Ernesto podíde tesne ku mne a pošepne mi do ucha.

„Kristínko! Do dvou týdnů musíme odejít, takže se neboj. Bude po tvém.“

„Niečo mi ušlo?“

„Petr chce udělat něco moc špatnýho, čeho rozhodně nechcu být součástí. Takže brzy balíme.“

„Ale kam?“

Odpoviem rovnako ticho. Plošticami v tejto izbe si môžeme byť istí asi tak, ako že obloha je modrá.

„Pamatuješ na toho Slováka, co tady včera přespával? Toho šišatýho, Juraje.“

„Čo s ním?“

„Měl sebou takový psychotropný matroš. Ruskej Hekr. Říká ti to něco?“

„Nie, ale ak to je to, na čom teraz fičíš, tak to nechcem.“

Ernesto urobí zopár svojich typických hlbokých nádychov. Takých, aké zvykne robiť, keď má na jazyku niečo veľmi vulgárne.

„Měl to prý být nějaký nový, zázračný stimulant, který můžou použít Petrovi kluci v boji. Všichni chtěli zkusit co to udělá, tak si společně s Jurajem zrolovali jointy. Všichni kromě mně. Já jsem si hned spoměl na matku, víš.“

Tak a zase sme pri nej. Ernesto už tri roky neúnavne zápasí s Alzheimerom svojej matky. Niekdajšia kapacita, profesorka sociológie a riaditeľka miestnej odnože Nadácie Jeden Svet (OWF) je dnes na vozíku v takmer vegetatívnom stave v brnenskom súkromnom starobinci. Jediné, čo ju drží pri živote, sú jej úspory z lepších časov a údajne aj Ernestove pravidelné piatkové jointy, do ktorých sa už roky snaží namiešať nejakú zázračnú zmes, čo by ju prebrala k životu.

„Když se nikdo nedíval, vyměnil jsem ten matroš za kus hašiše podobní barvy, co jsem měl v kapse. Juraj musel taky mít něco jinýho, protože to s ním nic neudělalo. Ale všichni ostatní se dostali do hypnózy. Juraj se jich pak ptal na převrat, co chtějí zorganizovat a oni mu řekli absolútně všechno.“

„Aký prevrat?“

„Petr chce vyhodit do vzduchu půlku Brna.“

Tak a je tu veľký “coming out” pána docenta Slídila. Od nášho prvého stretnutia mi bolo jasné, že je to magor, ale doteraz mi je záhadou, ako si dokázal v stave permanentného zhúlenia urobiť docentúru. Tento “duchovný otec”, hlavný súdruh a maskot NSČ je niekdajší
Ernestov spolužiak z pražskej medicíny. Obaja nastúpili v tridsiatom treťom a z nejakého dôvodu sa z nich stali nerozluční kamaráti. Možno to bolo kvôli ich bezbrehému idealizmu, hoci ideály mal každý z nich trochu iné.
Ernesta nikdy nezaujímala politika, nikdy neriešil kariéru, jediné, čo vždy chcel, je robiť veci, ktoré majú zmysel. Pomáhať ľuďom, zachraňovať životy, bez nároku na čokoľvek. Zrejme inšpirovaný početnými historkami svojej matky o hrdinstvách jeho otca, ktoré počúval celé detstvo, sekol po dvoch rokoch s medicínou a vybral sa do terénu ako dobrovoľník. Jeho matka bola pritom oblastnou riaditeľkou OWF, takže ako lekár mohol prežiť kráľovský život. Ale jej dohováranie nepomohlo. V tridsiatom piatom tak obaja s Petrom našli uplatnenie v Amerike. Ernesto bol v New Orleans, kde zápasil so živelnými katastrofami a občianskou vojnou a Petr v San Franciscu, kde navštevoval sociologické semináre a workshopy, keďže medicína ho v tom čase už prestala baviť.
O sedem rokov, keď som stretla Ernesta v Afrike, mal za sebou už šesť takýchto misii. Bol na vrchole svojich síl. Cítila som z neho čosi, čo akoby nebolo z tohto sveta. Predstavte si moderného rytiera. Predstavte si 27 ročného muža, kvôli ktorému si 33 ročná mníška vyzlečie svoj habit.

“Ja som ti vždy hovorila, že ten chlap nie je normálny.”

Cez jeho mlčanie vidím tú rozorvanosť v ňom. Vidím ako začína ľutovať tie roky, čo mlčal o Petrových avantúrach na hrane zákona a v poslednom čase aj ďaleko za ňou.

 “No a čo tvoja mama?“

„Probrala se.“

Toto je už aj na mňa veľa. Rozhodla som teda, že zvyšok tejto zvláštnej storky, o ktorej stále kdesi v kútiku svojej zdravej mysle pochybujem, mi dopovie na čerstvom vzduchu. Alebo to nazvime jednoducho: vonku.

_________________________________________________________________________

Na dvore Gumárne je rušno. Krik detí snáď vo všetkých svetových jazykoch pretína hukot vŕtačiek zo strechy. Humanitárna kríza po zamorení sídliska Líšeň doľahla aj sem. Chlapi práve inštalujú ďalšie fotovoltické články a zberače dažďovej vody, aby pokryli potreby nových obyvateľov. S Ernestom nasadáme do sanitky, ktorú si pred pár dňami vzal z nemocnice ako odstupné. Dozadu nám naskáče asi sedem detí s triediacimi kufríkmi. Vezmeme ich trochu vyvenčiť sa na skládku.

_________________________________________________________________________

Slnečné Stráne dnes nezostávajú svojmu názvu nič dlžné. Slnko pomaly oblizuje vrchy na horizonte a ja si zbožne prajem, aby boli z niečoho iného ako zo smetí. S Ernestom pozorujeme deti, ktoré sa s krikom rozbehli k hromade elektroodpadu.

„Kde máš telefon?“

„V aute. Môžeš hovoriť.“

„Po třech letech jsem mluvil s mámou. Ten matroš zabral. Bylo to neuvěřitelný. Akorát, že to nebyl takovej celkem normální rozhovor. Máma byla v tom samým stavu jak Petr a jeho kámoši dnes v noci.”

„Takže si sa dozvedel niečo nové?“

Ernesto prikývne. Historky jeho mamy sa mi vždy zdali pritiahnuté za vlasy. Hlavne tá o jeho otcovi, ako sa spoznali na misii v Afrike. Ona otehotnela a chceli sa spolu vrátiť do Európy, ale jeho otec sa tesne pred odletom nakazil Ebolou a zomrel. Nezostalo po ňom nič. Žiadna rodina, majetok, účet na Facebooku, nič. Vždy som sa divila, že Ernesto jej to štyridsať rokov žral. Veď mama predsa nemôže klamať v tak zásadnej veci. Bol ako tie miliardy ľudí, čo pred päťdesiatimi rokmi uverili, že náraz lietadla môže zhodiť dva mrakodrapy, pretože pravda bola proste príliš desivá.

„Můj otec možná žije Kristíno. Mohli bychom ho najít.”

“Kto to je?”

“Nevím, máma ho nikdy neviděla. Jsem ze zkumavky. Oplodnění in vitro.”

No jasné. Dokonalý chlap, ako z katalógu. Priznám sa, že mi to párkrát v živote už napadlo. Ernestova matka bola v mladosti priekopníčkou feministického hnutia. Nikto nikdy nevidel žiadneho jej partnera. V 2013tom, keď v západnej Afrike vypukla epidémia Eboly, 44 ročná sa tam napriek varovaniam vybrala sama ako dobrovoľníčka. O rok neskôr sa jej narodil syn. Na jazyku mám teraz “Vidíš, celý život som ti to hovorila.” On to vie a vie aj to, že ja viem, že to vie. A tak sme len ticho a chytíme sa za ruky ako vždy.

“Ale darcovia spermii sú tajní Ernesto. Ako ho chceš nájsť?”

Bylitajní. V roce 2013. Dnes už existujou federální databáze DNA. Petr zná chlápka, co se do nich umí dostat. Dluží mi to.”

Petr sa do svojej pozície skutočne vyšplhal po Ernestovom chrbte. Každého jedného fleku v OWF, každej jednej kariérnej príležitosti, ktorej sa Ernesto vzdal sa Petr ochotne chopil zaňho. Ako horlivý mladík so “zdravo radikálnymi” postojmi stúpal veľmi rýchlo v potravinovom reťazci politických mimovládok a na oplátku slúžil Ernestovi ako “letecká podpora”, vždy keď potreboval materiálnu pomoc v nejakej postihnutej oblasti, aj dlho potom, čo jeho matka odstúpila z funkcie.
Obíijmem svojho chlapa a uvedomím si, že takto spontánne som to už veľmi dlho neurobila. Stále je to on. Napriek všetkým tým veciam, čo sme zažili sa nezlomil. Na chvíľu sa zdalo, že rezignoval, keď prijal prácu šoféra sanitky v brnenskej nemocnici, aby sa už “nemusel dívať na ľudské utrpenie”, ale možno práve pohľad na utrpenie a nespravodlivosť je to jediné, čo ho v živote dokáže nakopnúť.
Ako ho tak držím a stojím tvárou k oranžovočervenému slnku, nemôžem sa prestať dívať na siluety hrajúcich sa deti. Ernesto si všimne moju nehybnosť a tiež sa pozrie tým smerom.

“Neľutuješ to niekedy?”
“Jenom neříkej, že zrovna teď toho lituješ.”
“Zrovna teraz by malo osem rokov. Hralo by sa s nimi.”
“Jo. Mělo by houmles rodiče a hrábalo by se v odpadcích.
Kristínko. Mohli jsme přivést dalšího člověka do tohohle světa a byl by to nejspíš dobrý člověk. Ale my jsme za ten čas udělali lepší lidi ze stovek, možná z tisíců. Co ta léta kdys byla jeptiškou? Nemělas ten samý názor?”
“Hej. Ale to som bola mladá a blbá.”
Napriek tichej dohode medzi nami dvoma, že o tejto téme sa nerozpráva ju z času na čas v slabej chvíľke vytiahnem. A vždy toho rovnako ľutujem.
Postavím sa teda a kráčam mlčky pomedzi haldy smerom k slnku. Čosi na zemi upúta môj zrak. Z odpadkov vytŕča komín domu.
“Víš co to je?”
“Komín.”
Ernesto podíde ku komínu a z celej sily doňho kopne, ale komín sa ani nepohne.
“Dům. Proč si myslíš, že by někdo pojměnovával skládku odpadu: Sluneční Stráně? Dvacátý léta, zlatý věk developeřů. Nic ti to neříká?”
“Vtedy som chodila na základku.”
“Já taky. Spolužákovy rodiče tady moc výhodně koupili pozemek s domem na klíč. Nejdříve dostala rakovinu jeho matka, pak jeho sestra. No a pak, když to smětiště bylo už hodně blízko, tak celou tu čtvrť jednoduše zasypali, protože už tady nikdo nebydlel.”
Porozhliadam sa a o pár metrov ďalej si všimnem trčať kúsok plechového kohúta. Takého, ako býva na strechách domov.
Tohlejsou příběhy naší generace. Nikdy nic nelituj.”

_________________________________________________________________________

“Já to věděl! Ten parchant byl furt ve všeckem lepší jak já. Ve škole samý áčka, nejrychlejic běhal, byl nejlepší ve fotbale, pořád zdravej, dokonce i kocovinu neměl po ránu. Kámo, tvůj táta musel bejt superman.”
Zaburáca Petr a pripáli si jointa. O chvíľu pokračuje v o niečo pokojnejšom duchu.
“Holt, ani máma nebyla špatná, že jo?”
Ernesto sa len pousmeje. Ja si sadnem ako prvá. Petrova “audienčná sieň” by zmiatla nejedného psychoanalytika. Plakety a sošky, ktoré dostal od rôznych nadácii sa tu striedajú s najrôznejšími výrobkami domorodých kmeňov, hlinenými bôžikmi a mosadznými bustami najväčších dejateľov komunizmu. Ernesto si sadne vedľa mňa na vŕzgajúcu stoličku obloženú umelými kožušinami. Petr je usalašený oproti nám na svojom tróne - koženkovom televíznom kresle s vystrelovacou opierkou na nohy, ktoré sem bolo evidentne dovlečené zo Slnečných Strání a pozašívané mandalami všetkých tvarov a farieb.
“Mám děsnou radost, že zase mluví ty vole! Konečně na ní zabrali ty jointy co?”
Ernesto prehovorí mierne neistým tónom:
“Jo, nejspíš to časem zabralo. Nějak po kouscích jsem z ní ty věci dostal. Časem víš. Týden po týdnu. Ta pravda jí po ta léta hodně tížila”
“To je opravdu štěstí, když hulení lidem pomáhá. Mně z toho včerejška jěště pořád bolí hlava.”
“Našli ste toho Slováka?”
“Ne. To hovado zmizelo. Kluci teď kontrolujou, jestli nezmizelo jěště něco dalšího.”

Ernesto zahral svoje “okno” podľa všetkého celkom vierohodne, keď si Petr nedokázal spojiť včerajšiu seansu s prebudením Ernestovej matky.
Najprv to zahral na cudzinca. Tváril sa ako zhypnotizovaný a pokúšal sa napodobňovať správanie ostatných. Potom, keď cudzinec vymámil z Petra a jeho ľudí všetky informácie a odišiel, Ernesto zostal ďalej nehybne v kresle až kým nezaspal tak, ako ostatní. Keď sa všetci prebrali, tváril sa, že si nič nepamätá.

“Já mám všechno pohromadě.”
“To je dobře. A co ty Kristínko? Už ses zabydlela v Sionu?”
Petr vie, že túto jeho drogovú dieru neznášam. Za päť rokov, čo bývame v Brne som ešte nebola vo vnútri. Teraz mu však musím byť vďačná či chcem alebo nechcem a on si to zjavne užíva. S Ernestom skutočne nemáme kam inam ísť. To je ten zvláštny osud jedináčikov. Ako dieťa si myslíte, že svet sa točí len okolo vás. Až zistíte, že to tak nie je, stane sa vašou skromnou pragmatickou útechou myšlienka na dedičstvo, ale v momente, keď máte peniaze v rukách, uvedomíte si, že jediné, čo ste zdedili je samota. S Ernestom sme obaja jediné deti, rovnako ako naše matky, ktoré nás samy vychovali. Nikdy sme nevedeli čo sú to súrodenci, strýkovia, tedy, bratranci, či sesternice. Ernesto si to kompenzoval nahováraním si, že je všade doma a všetci ľudia sú jeho rodina, ja zase vierou v to, že mojím otcom je Boh.
“Keď si nesťažuje môj muž, ani ja si nesťažujem.”
Odpovedám diplomaticky, ale v zápätí, pri pohľade na Petra mi dôjde, že táto veta by tiež mohla vyprovokovať dvojhodinovú prednášku o feminizme. Ernesto to pohotovo zahovorí.

“Moc si vážíme toho, co pro nás děláš Petře. Ale nemůžem ti prece vokupovat tu šatnu mistrů napořád."

Petr teatrálne vstane zo svojho trónu, podíde k Ernestovi a chytí ho za ramená, akoby ho pasoval za rytiera.

"Mistr může zůstat v šatně mistrů dokud jen bude chtít. Ernesto. Vy dva ste ty nejschopnější lidi, co tady široko daleko bydlí. Naše věc vás potřebuje. Ten pokoj tady vždycky čekal jenom na vás."

Je to práve tá "vec", ktorá nás s Ernestom na Petrovi vždy najviac desila. V istom štádiu svojho "probuzení" dospel k názoru, že skutočná zmena k lepšiemu sa nemôže udiať demokratickou cestou. Najprv tvrdil, že je treba sa dobre pripraviť na prvý úder "kapitalistu", teda federálnej vlády a v zápätí ho rozdrviť rozhodným protiúderom. Lenže roky plynuli a žiadny úder neprichádzal. Petrova NSČ (Nový Synové Česka) sa stále menej podobala na polovojenskú organizáciu a stále viac na pacifistický mládežnícky spolok združujúci ľudí "novej rasy" a "otvorenej mysle", teda miešancov a komunistov. Tí sa rokmi stále menej venovali výcviku a stále viac "otváraniu mysle" rôznymi látkami a Petrove sklady zbraní a výbušnín, ktoré "kapitalista" po celý čas ticho toleroval, zapadali prachom. Bolo tomu tak až donedávna, kým sa jeden z nich na našom sídlisku nestal terčom útoku. Ktosi sa doň vlámal a detonoval v ňom jednu z bomb navrhnutých na rozprašovanie rádioaktívneho materiálu. Sklad bol súčasťou komunitného centra NSČ v bývalej škôlke, hneď vedľa nášho bloku. Ernesto kedysi pomáhal Petrovi toto centrum zakladať.
Po útoku prešla Petra trpezlivosť. Povedal si, že nebude čakať už ani sekundu. Zmocní sa Brna a z neho potom rozšíri revolúciu do celej krajiny.

 

“Já nevím Petře. Možná je to tím, že už starnu, ale chtěl bych najít svou rodinu. Proto sme taky dnes za tebou přišli.”
“Jak to, rodinu? Všichni tady jsme přece tvá rodina. Společná krev je přežitek Ernesto. Myslel jsem, že na tom se shodneme."
“Jo, vždycky sme se na tom shodli. Jenom, že ty máš sourozence, máš strejdy, tety, bratrance. Já nic takovýho nikdy neznal. Vždy sem měl jenom mámu, chápeš? A teď mám na jednou i tátu."
"Já ti nechci brát iluze Ernesto, ale...
"I když ta šance, že by mě přijal je malá, tak je to ta poslední, co mám a chci ji využít,
chápeš?”
"Tihle lidi nejsou otcové. Jsou to kšeftaři."
"Ty si jediný, kdo mi s tím může pomoct.”
Ernesto je neodbytný. Vytiahne z vrecka dve skenovacie vákuové kapsule a položí ich pred Petra. V jednej z nich je jeho svetlohnedý vlas, v druhej šedivý vlas jeho matky. Peter sa na chvíľu odmlčí. Chytí jednu z kapsúl a prezerá si ju oproti svetlu svojej stolovej lampy s takou vážnosťou, akoby mal týmto pohľadom rovno odhaliť identitu Ernestovho otca.
“Víš, že musím kvůli tomu kontaktovat Voko?”
“Jo, to vím.”
Kontaktovať Oko sa Peter odváži len vo výnimočných prípadoch. Je to jediný z hekerov spolupracujúcich s NSČ, ktorý sa dokáže dostať do federálnych databáz. Je však veľmi opatrný až paranoidný a často sa po splnení Petrovej úlohy na dlhý čas odmlčí. Práve schopnosti Oka by mohli byť pre Petra v tomto období kľúčové. A tak vidím ako sa kamarátska fasáda, ktorú tu pred nami Petr chvíľu maľoval pomaličky odlupuje a odkrýva základnú farbu chladne vyjednávajúceho psychopata.
“Dobrá, když zjistíme, kdo je tvůj táta, budeš ho moci tento týden navštívit. Ale budoucí týden vás potřebujem mít zpátky. Oba dva.”
Ernesto sa na mňa pozrie, akoby čakal, že mu tú lož odobrím. Je to ten najhorší klamár, akého poznám, ale v poslednom čase sa mu darí prekvapivo dobre.
“Jasně. Můžeš s náma počítat.”
“A taky potřebujem tvůj vůz. Dnes večer posílám jednoho kluka na slovenský hranice pro zásoby a tá tvá sanitka je momentálně to největší funkční, co tady máme.”
“Máš ho mít.”
Ernesto mierne znervóznie pri pomyslení na to, čo všetko sa môže s našou sanitkou stať pri ceste do pohraničnej zóny. To auto je pre nás momentálne asi najväčšou životnou istotou.
Ernesto ho pozná dokonale, keďže na ňom v práci jazdil päť rokov a zvládne opraviť aj všetky jeho najbežnejšie poruchy. Malo nám slúžiť ako núdzové bývanie a v najhoršom prípade nás mohlo aj na krátku dobu uživiť, keďže ešte nemá autonómne riadenie. Takéto autá sú dnes vlastne ako zbrane. Využíva ich buď vláda, alebo zločinci. A tí druhí sú ochotní za nich štedro zaplatiť. Pred niekoľkými rokmi bol vydaný dekrét, podľa ktorého museli byť všetky motorové vozidlá, ktoré nemali fabrické autonómne riadenie, buď zošrotované, alebo zaopatrené modulom, ktorý bol drahší ako tieto, mnohokrát 20 až 30 ročné kusy. 
Autonómne riadené autá sú v súčasnosti "chrbtovou kosťou" verejného poriadku. Celé sa to začalo asi pred tridsiatimi rokmi, kedy prišlo na trh prvé takéto sériovo vyrábané auto. Mnohých zlákala myšlienka, že za volantom, ktorý bude už vlastne len estetickým doplnkom, budú môcť spať, či pozerať televíziu a že nestratia už ani minútu svojho času šoférovaním. Neskôr sa systém vyladil do úplnej dokonalosti. Vláda dôrazne odporúčala už len plne autonómny režim, pri ktorom si do navigácie zadáte cieľ a auto vás tam odvezie. Systém bol synchronizovaný so semafórmi a hláseniami o všetkých mimoriadnych situáciách, takže ste takmer nikdy nečakali na červenej, ani nestáli v zápche. Policajné kontroly takmer úplne vymizli, spolu s dopravnými nehodami a krádežami áut. Ak ste sa však predsa len rozhodli chytiť volant do vlastných rúk, museli ste sa zmieriť s tým, že prekročenie rýchlosti, nezastavenie na stopke, či nevyhodenie smerovky bude automaticky pokutované zrážkou z vášho bankového konta. A nezostalo len pri trestaní dopravných priestupkov. Ak váš sociálny kredit klesol pod istú hranicu, auto mohlo byť na čas deaktivované, alebo dokonca samo odísť na záchytnú stanicu a ak ste boli podozriví zo spáchania trestného činu, mohlo vás uzamknúť a odviezť rovno do vyšetrovacej väzby. Ak by ste si to s autonómnym riadením chceli rozmyslieť, máte smolu. Akýkoľvek pokus o zásah do systému auto okamžite nahlási na najbližší policajný obvod.
A tak prakticky vymizla celá drobná kriminalita a polícií, ktorá sa dnes už skôr podobá na armádu, zostáva vyriešiť už len vojny gangov, etnické nepokoje v uliciach, rôzne separatistické snahy a terorizmus všetkého druhu. Iróniou je, že dnes už verejného činiteľa a zloducha od seba na prvýkrát často nerozoznáte. V dekréte o autonómnych autách bola totiž výnimka pre vládne vozidlá a tiež vozidlá mimovládnych organizácii ako je OWF, ktoré spravujú nemocničné zariadenia. Policajné autá, sanitky, vládne limuzíny, či dokonca obrnené transportéry a hasičské súpravy sa tak začali vo veľkom kradnúť a keďže cestné hliadky už veľmi nefungujú, každý mimomestský výlet na vlastnú päsť je riskantným podnikom.

_________________________________________________________________________

Petr trval na tom, že Oko musí vidieť Ernesta osobne. Pod osobným stretnutím sa v tomto prípade samozrejme myslí videohovor. A tak sme sa dnes už podruhý raz vybrali na Slnečné Stráne. Cestou tam nám síce obom zakryli oči, ale podľa dĺžky cesty a hlavne pri tom ukrutnom smrade nebolo ťažké si domyslieť, kde sa asi nachádza tá prísne tajná komunikačná miestnosť.
Na starom vojenskom džípe dohrkotáme až k akejsi bráne, ktorá sa s príšerným vrzgotom otvorí. Do toho počuť padanie vecí, akoby sa vysypávalo smetiarske auto. Vôjdeme dovnútra a brána sa za nami zavrie. Petrovi zriadenci nás schodmi vedú ešte o dve poschodia nižšie a cez dlhú chodbu s hrboľatou hlinenou a betónovou podlahou. Ich tváre si stihneme sotva všimnúť. Hneď, ako nám zložia z hláv kukly, vytratia sa z miestnosti za príšerného škripotu hrubých oceľových dverí za nami. Vo velíne ostaneme len my dvaja a Peter, ktorý nás tu už očakával, sediac za svojim kontrolným pultom.
"Vítejte v ústředně!"
Ústredňa sa podobá skôr na jaskyňu. Je to doslova jama vyhĺbená primitívnym, alebo prinajlepšom neodborným spôsobom. Vôbec by som sa nečudovala, keby sa im to tu jedného dňa všetko zosypalo na hlavu. Čo je však zvládnuté profesionálne je vzduchotechnika, určená na ochladzovanie asi tucta hučiacich serverov, vetranie smetiskového puchu a zrejme aj iných výparov, ktoré sa tu vyskytnú. Všade po stenách sú všelijaké krabičky, poprepájané nekonečnými pavučinami káblov. Medzi hromadou zariadení, ktoré mi nič nehovoria, rozoznávam 3D tlačiarne, zrejme na tlačenie zbraní a je tu aj čítačka DNA, v ktorej je zasunutá jedna z Ernestových kapsúl.
"Synáček je hotovej, ještě zbývájí dvě procenta mámy."
Na veľkej plazme je graf ukazujúci priebeh skenovania DNA s číslom 98%. Všetko tu pôsobí veľmi vedecky, s výnimkou dvoch herných joystickov veľmi chabo ukrytých na stole za obrazovkou a samozrejme, hlavného vedátora.
"Hotovo. Jdete právě včas. Posaďte se tady, ať si vás Oko může pořádne prohlédnout."
Posadíme sa a Petr zaháji videohovor. Skrinky na strope nad našou hlavou sa začnú rozsvecovať a počítač začne vypisovať zoznam desiatok IP adries, cez ktoré sa spájame. Pri poslednej Petr neveriacky pokrúti hlavou.
"Zürich. Co tam krucinál pořád dělá? Víš, ten chlap se neschovává jenom virtuálně. Von se furt přesouvá i fyzicky. Je děsně opatrnej. Každý týden je někde jinde. Ale v tom zamořeným  kráteru je už měsíc. Věřil bys tomu?"
"Asi se domnívá, že ho tam nikdo nebude hledat."
Ernesto pokrčí plecami a vymení si so mnou pohľad.
Nedávny jadrový útok v Zürichu paralyzoval celý svet strachom. Ľudia by také niečo čakali asi kdekoľvek inde na svete len nie v Švajčiarsku. Výbuch na streche mrakodrapu v momente spálil všetko živé v okruhu dvoch kilometrov a zamoril celé okolie mesta. Asi milión ľudí muselo byť evakuovaných a Zürich sa stal prakticky zemou nikoho, keďže bola použitá obzvlášť zákerná, "slaná" bomba na báze kobaltu60, ktorá bola dovtedy známa len ako špekulatívna zbraň. Žiadna krajina ju nemá vo svojom oficiálnom arzenáli. Z útoku bola obvinená Ruská Ríša, ktorá to ale okamžite dementovala. Teória, že by to mohli byť Maďari, bola okamžite zavrhnutá, pretože jednak u nás nie sú žiadni maďarskí diplomati, ktorí by sa k tomu mohli vyjadriť a taktiež predstava, že by štáty Piliera vlastnili takéto zbrane, by mohla vyvolať všeobecnú paniku. O niekoľko dní sa k činu začali "priznávať" rôzne džihádistické skupiny, ale tie zas nikto nebral veľmi vážne. Záhada, kto je za odpálením bomby teda zostala nevyriešená. Pristúpilo sa k vyhodnocovaniu škôd a hermetickému uzatváraniu zamorenej oblasti. Predpokladá sa, že hypocentrum výbuchu nebude bezpečne obývateľné ešte ďalších 130 rokov.
Ernesto nejakým spôsobom vypočítal, že bomba vybuchla dosť ďaleko na to, aby zostala stáť budova Švajčiarskej Národnej banky a že pri dostatočnej ochrane by skupinka ľudí dokázala v takomto prostredí operovať aj 48 hodín bez trvalej zdravotnej ujmy. To je čas, za ktorý by dalo so správnou technikou prekopať aj k trezoru. Švajčiarsko má vraj najväčšie zlaté rezervy na svete a nie je vylúčené, že časť z nich bude aj pod týmto mestom. Útoky sú teda podľa Ernesta spoločným dielom medzinárodneho zoskupenia bankových lúpežníkov a jadrových fyzikov. Teraz, keď ho prepustili z nemocnice, možno by sa mal dať na spisovateľskú dráhu.

Oko sa prihlási k hovoru a s Petrom si vymenia pár zdvorilostných fráz. Do uší mi okamžite udrie Okova čistá Slovenčina.
"Takže toto je ten tvoj slávny Ernesto."
"Osobně!" 

Vyhŕkne teatrálne Ernestov "hovorca".
Ernesto sa silene usmeje do kamery. Na monitore vidno len zvukový graf Okovho hlasu.
"Nemám veľa času chlapci, čo by ste potrebovali?"
"Ernesto by chtěl vědět, kdo je jeho otec."
"Žiadny problém. Máte DNA?"
"Poslal jsem ti ho před chvilkou."


Oko sa nachvíľu odmlčí. Žeby to bolo až také jednoduché?
"V Centrálnej som čosi hľadal pred pár dňami. Okej, hľadá sa zhoda."

Ernesto zatvorí oči a zaborí sa nechtami do operadiel svojej kancelárskej stoličky. Inštinktívne ho chytím za ruku. Okov plechový hlas po chvíli pretne napäté ticho.
"Je to hanba únie tento paškvil ochrany údajov. Deravé ako..."
"Sito na halušky?"
Doplním svojho krajana, ktorý doteraz zrejme ani nevedel, že som v miestnosti. Petr vôbec nepovažoval za potrebné ma predstavovať. Mužskí "bojovníci" za feminizmus sa v jednej veci veľmi podobajú. Všetci majú k veci čiste teoretický prístup.
Nakloním sa k Ernestovej stoličke a usmejem sa do kamery.
"Nevedel som, že máme dámsku spoločnosť."
"Jo, promiň, tohle je Kristína. Kristíno, tohle je Voko."
Petr si v zmätenej automatizácii asi neuvedomuje, že ma predstavuje čiernej obrazovke. Aj každý malý mínusový bodík preňho u tohto virtuálneho guru ho veľmi znepokojuje a je to na ňom vidno.
"Kristína je Ernestova přítelkyne."
"Je to moje životní partnerka. abychom byli přesnejší."
Je zvláštne, že toto nekonečne trápne formulovanie názvu vzťahu muža a ženy, ktorí nežijú v manželskom zväzku nás neobchádza ani v roku 2054, kedy už v tomto zväzku nežije takmer nikto.
"Pravá blondína?"
"Stopercentná."
Odpoviem s ironickým úsmevom. Oko sa nachvíľu odmlčí.
"Také niečo som nevidel už roky. Chlapci a dievčatá, nemám pre vás dobré správy."
"Jak to?"
Rozplýva sa nádej Ernestovi pred očami.
"Nenašla sa žiadna zhoda."
"Takže už zemřel?"
"Sú dve možnosti. Buď zomrel ešte pred štyridsiatym prvým, kedy sa zavádzalo plošné skenovanie, alebo nie je občanom Euroatlantickej Únie."
Petr podíde zozadu k zlomenému Ernestovi a súcitne mu položí ruky na plecia. Je to ale všetko len póza.
"Nepovedali sme ti ešte jednu dôležitú vec."
Petr na mňa prísne zagáni. Už si myslel, že to má z krku.
"Ernesto je zo skúmavky."
"Takže my hľadáme oplodňovača? Myslel som, že to má byť otec."
"Já jsem mu to..."
"Ernestom nemá žiadnu rodinu a ja tak isto. Veľmi nám na tom záleží."
Drzo preruším Petra. Mám pocit, že za Ernestovým chrbtom ide vypeniť.
"V poriadku. Ale oplodňovacie kliniky v štyridsiatom prvom odovzdávali všetky svoje dáta, takže by to musel byť nejaký anonym."
Petr obíde Ernesta a vystrúha naňho takú súcitnú tvár, žeby som mu na mieste odovzdala Oskara.
"To je jedno Kristíno. Prostě tam není. Co chceš delat, když tam není?"
Láme sa Ernesto pod Petrovým tichým tlakom.
"Skúsiť inú databázu?"
"Sme v Centrálnej genetickej databáze. Každá inštitúcia od Ukrajiny po Aljašku, ktorá si kedy viedla genetické záznamy, ich bola povinná odovzdať sem."
"Má pravdu Kristíno. Nabouravat se do dalších databáz je nesmysl. Je to zbytečné riziko."
"Ty dobre vieš, kam sa treba pozrieť Petře."
Ernesto sa prekvapene pozrie na mňa a potom na Petra.
"Do záznamov inštitúcie, ktorá bola vždy nad všetkými zákonmi."
"Databáze OWFky!"
Rozprúdi sa znova krv v Ernestových žilách. Petr sa zamračí a začne sa nervózne prechádzať tam a späť po miestnosti.
"Ernestova matka mala vysokú funkciu v OWF. Je dosť veľká šanca, že sa u nich dala aj..."
"Jasné. Ale dostať sa do systému OWFky, to už bude iný oriešok."
Okov hlas v pravej chvíli preruší Petra, ktorý sa už nadýchol a chystal sa naňho vyliať celý kýbel zdvorilostných fráz o tom, ako si s nami nemusí robiť starosti.
"Dajte mi také dva dni. Mám tu teraz niečo rozrobené."

Všetci sme sa zhodli na tom, že sa oplatí počkať. Petr bol po zvyšok večera veľmi mlčanlivý. S Ernestom si dali ešte jedného jointa mieru, ale zrejme iba pre to, aby mu Petr mohol predviesť ventiláciu a potom nás vyprevadil k ťažkým oceľovým dverám. Dlhočiznou, kľukatou chodbou späť sme prešli bez sprievodu. Vyzerala ako dvesto rokov stará banská štôlňa. Zvláštnosťou na niektorých miestach boli preborené steny a strop vedúce do tmavých miestností. Ernestovi zvedavosť nedovolila nepozrieť sa do jednej z nich. Svetlo z jeho telefónu odhalilo niečo, čo mohla byť kedysi pivnica rodinného domu. V pivnici boli aj drevené schody vedúce nahor. Ernesto by po nich už už vyliezol. Musela som mu pripomenúť, že Petrovi kumpáni nás zrejme už čakajú na konci chodby a nebude sa im páčiť, že meškáme.
A tak sme po chvíli dorazili do strážnice. Chlapi nám natiahli na hlavu kukly a odviezli nás späť do Gumárne.

_________________________________________________________________________

Noc bola rušná. Kým sme boli preč, vo výrobnej hale rovno pred našou izbou vzniklo spacákové mestečko. Medzi jeho obyvateľmi sme spoznali mnoho našich susedov zo sídliska. Z okna haly bolo vidieť na dvor, kde sa už rozhoreli ohne. Pri niektorých sa hralo, tancovalo a užívali sa rôzne látky. V Sione, ako tento skelet starej továrne volá Petr, sa oslavuje každú noc, pretože už život samotný je hodný oslavy. Pri pohľade na týchto ľudí so sklenenými fajkami a striekačkami sa mi ale skôr zdá, že by si radšej vybrali smrť. Ernestovi ustavične behal po rozume jeho stratený otec. Ja som mala síce zatvorené oči, ale nedokázala som odpojiť uši a odfiltrovať tú babylonskú vravu za našimi dverami. Sto jazykov sa prelínalo medzi sebou a jediné čomu som rozumela, bol strach v každom jednom hlase.

Vybrali sme sa teda pozrieť do garáží, kde naše vozidlo práve absolvovalo generálku.
"Krásný kus, že jo?"
Osloví nás mechanik stojaci pri aute, keď sa pri ňom pristavíme. Pri tom vozovom parku, čo stojí okolo nás niet divu, že túto sanitku obdivuje. Sú tu kusy ešte snáď z prelomu tisícročí. Zlieváreň a dielňa so sústruhmi a CNC strojmi slúži na výrobu dielov, ktoré sa už niekoľko dekád nedajú zohnať.
"Jo, vždyť o něj bylo i postaráno."
"To je vaše?"
"Technicky vzato."
"Jo, chápu."
Toto nie je chlap, ktorému by bolo treba vysvetľovať vlastnícke práva k vozidlám. Čokoľvek čo ukradnete a čo sa vám bez sledovacieho senzora, alebo polície za chrbtom podarí dostať do tejto garáže, je vaše. Polícia si nikdy nedovoli prehľadávať Gumáreň. Je to vďaka jej nadštandardným vzťahom s OWF a zároveň nadštandardným vzťahom OWF a Petra Slídila.
"Jenom jsem si myslel, že to je tamtoho kluka."
Mechanik ukáže smerom ku kope pneumatík, na ktorej sedí mladý, tmavší, kučeravý chlapec. Môže mať tak okolo osemnástky. Je veľmi sústredene zadívaný do mobilu, ktorý má v rukách.
"To bude Petrův šofér."
Podídeme ku chlapcovi a Ernesto mu podá ruku.
"Čau, já jsem Ernesto."
"Lincoln, teší ma."






 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Opáskovaní a strážení. Matovič uzavrel na Spiši päť osád

V osadách je málo nakazených na to, aby ich zavreli.

Stĺpček Zuzany Kepplovej

Nákaza už buble!

Matovič si požičal Rómov ako politickú pomôcku.

DNES PÍŠE MATÚŠ RITOMSKÝ

Zápalkou v skutočnosti škrtajú Matovič so Sulíkom

Teraz nejde o Matoviča ani o Sulíka, v hre sú životy ľudí.


Už ste čítali?